36.kapitola Domov som sa vrátila o desiatej. Jediné, čo som urobila, keď som prišla bolo, že som sa hodila na posteľ a zaspala. ....................................................................................................................................................... Ráno som sa zobudila usmiata. Snívalo sa mi o včerajšku, ale nie o tom, ako sme boli všetci vonka. Snívalo sa mi o Erikovi. O jeho milých, zelených očiach, peknej tvári a o perách, ktoré boli také ružové, že ich farba pripomínala maliny. Erik výrazne opeknel oproti minule. Predtým, keď chodil s Kristin, to bol len frajer mojej najlepšej kamošky. Po pohrebe to bol môj brat. A teraz sa mi začínal páčiť. Lenže bolo správne, že sa mi páčil iný chlapec, keď som mala svojho vlastného a okrem iného perfektného frajera (a zároveň lásku môjho života), ktorého som ľúbila nadovšetko a on mňa tiež? Bolo správne, že som sa cítila previnilo a zle, len preto, lebo som sa s Erikom vôbec rozprávala? Na prvú otázku odpovedám nie, nebolo. Nesmel sa mi páčiť ďalší chlapec, keď som stretla svojho vysnívaného chalana, ktorý bol okrem iného padlý anjel a mohla som ho ľahko stratiť. Takže som našla riešenie: musím zabudnúť na Erikovu krásu a sústrediť sa naňho skôr ako na skvelého kamoša, než na nového frajera. A na druhú otázku odpovedám áno aj nie. Áno, lebo to bol pre Ema podvod, keď som dovolila inému chlapcovi len ma objať. Vtedy som sa cítila skutočne zle, že som Emovi dávala dôvody na žiarlenie, zatiaľ čo on mi dal len jediný. A nie, lebo to bolo len objatie a spoločný smiech a nie, bozky a dotyky. Pri prezliekaní som stále uvažovala nad tými dvoma otázkami. A pri česaní a maľovaní. No nakoniec ma z rozmýšľania vytrhol zvonček. Takmer som zletela po schodoch a hneď na to som otvorila dvere. Za nimi stál Em, ktorý sa veľmi neusmieval, no nevyzeral ani nahnevaný. Mal oblečenú šedú rozťahanú mikču s kapuckou, čierne gate a biele voľnejšie tričko. Na nohách mal obuté čierne niky s modrou kvačkou. Pôsobil veľmi sebavedomo, krásne a cool. „Ahoj, láska. Prečo si včera neprišla?“, spýtal sa a neskrýval sklamanie z toho, že som neprišla. Popravde, mne až teraz došlo, že som zabudla a bolo mi to hrozne ľúto. Znova sa mi stalo, že kvôli inému chalanovi som zabudla na toho svojho. „Lebo... potom... no potom...“, začala som koktať a snažila sa vymyslieť nejaké klamstvo. Vedela som, že by sa nahneval, keby vedel, že sme boli vonka len dve baby s partou piatich chalanov, keď nepočítam Erika. „Čo potom?“, podozrievavo sa spýtal a črty tváre mu stvrdli. Vôbec sa neusmieval a už vedel, že som bola s chlapcom. Bola som si tým istá. „My sme boli... no s Kikou sme boli...“, nezastaviteľne som koktala. „Boli ste s chalanmi? S ktorými?“, spýtal sa priamo a začínal znieť nahnevane. Ruky si založil na prsiach a nahnevane na mňa gánil. „Nepoznáš ich. Vlastne ani ja som do včera večera nepoznala žiadneho z nich, okrem jedného.“, povedala som a rozhodla sa pozerať radšej do zeme, než do jeho očí. „Ani jeho nepoznám? Hm, tak to by som, čo najskôr mal, aby som zistil, akú mám konkurenciu.“, poznamenal urazene. „Em, nie je dôvod žiarliť. On je v podstate ako Jimmy. Neskutočne dobrý kamarát. Žiadna konkurencia, len kamarát.“, povedala som a zdvihla hlavu, aby som mu mohla pozrieť do očí. „Aha, tak ako Jimmy. Je to kamarát, ktorý ide po mojej kočke. Ďalší kamarát. Fajn. Nemyslíš, že by si ma mala varovať, keď budú na blízku? Ako sa vlastne volá?“, spýtal sa a videla som, ako sa hnev namierený voči mne, mení na hnev namierený voči chalanom. „Volá sa Erik a opakujem, že to nie je konkurencia a je presne, ako Jimmy. Možno sa ja páčim jemu, ale mne on nie. Jasné?“, usmiala som sa a pohladkala ho na líčko. Pod mojím dotykom zmäkol a zavrel oči. „Tvoje dotyky majú tendenciu ma stále upokojovať. A zaberá to.“, povedal ticho a pridržal si moju ruku na líci. „To som rada.“, zasmiala som sa a ruku zložila. Vytiahla som si mobil a pozrela sa na hodinky. Do riti! Zmeškali sme bus! „Do riti! Em, do školy musíme ísť pešobusom.“, oznámila som mu, smutná, už len z tej predstavy. „A kto to povedal?“, zasmial sa. „Ja. Zmeškali sme ten normálny.“, povedala som nahnevane. „Ó, bože, to snáď nie!“, uškrnul sa. „To je fakt. To snáď nie!“, zopakovala som po ňom. „No myslel som, že by sme išli mojou motorkou, ale keď už si sa zmierila s tou myšlienkou na pešobus...“, povedal a tváril sa tak, že „škoda“. „To fakt?! Ty máš motorku? Wow! Odkedy? A prečo o tomto tvojom spôsobe cestovania neviem?“, spýtala som sa udivene. „No, lebo to malo byť prekvapko. A nie dlho, len asi dva roky?“, zasmial sa. „Hneď som späť.“, povedala som, vybehla som svetelnou rýchlosťou po schodoch, schmatla tašku a o pár sekúnd som už bola dole. „A teraz poďme.“, povedala som zadychčane a usmiala sa. On sa len veselo zasmial a už sme si sadali. Podával mi helmu a pomáhal mi ju zapnúť. „Si s tým zlatá.“, usmial sa a naštartoval. Silno som ho objala okolo pása a pritisla sa k jeho chrbtu. „Bojíš sa?“, usmial sa na mňa. „Nebojím!“, protestovala som, aj keď to bolo klamstvo. Nemala som z toho práve dobrý pocit. „Veď to sa ani nemusíš. Máš toho najlepšieho ochrancu na svete.“, samoľúbo sa usmial a vyrazili sme. Zdalo sa mi, že nejdeme, ale letíme a pri škole sme boli za pár minút. Po celý čas mi viali vlasy vo vetre a do tváre mi fúkal príjemný vietor. Bola to celkom sranda. „Tak čo? Aj zajtra?“, usmial sa na mňa Em, keď sme zastavili. Rozopol a zložil mi helmu. „Kľudne. Hlavne nech nás všetci vidia.“, zasmiala som sa. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Boli by sme sa bozkávali aj ďalej, keby sa za naším chrbtom neozval Erik a neskazil Emovi náladu. „Hej! Čau, kočka! Zabudla si mi povedať, že máš frajera, nemyslíš?“, zasmial sa a ja som vstala, aby som ho objala. Em sa postavil tiež a držal sa hrozne tesne za mnou. Objal ma jednou rukou a vyzeralo to, akoby si ma privlastňoval, či čo. Erik až vyvalil oči, keď videl, aký dokonalý je. Bol od Ema o hlavu nižší, rozhodne nie taký svalnatý a tobôž nie tak krásny, aj keď musím priznať, že pekný bol. „Hej, mám. Erik, toto je môj Em. Láska, to je Erik.“, zoznámila som ich a obaja si podali ruky. Ten stisk bol veľmi formálny. „Tak čo? Ideme do triedy? Mám taký pocit, že chodíme do rovnakej.“, usmial sa Erik kamarátsky a my sme išli. S Emom sme si preplietli prsty a kráčali tesne vedľa seba. Em bol akýsi čudne napätý. „Je ti niečo?“, spýtala som sa ho potichu a pozrela mu do tváre. „Nie, som v pohode, láska.“, usmial sa, no ja som mu to neverila. Žiarlil na každého chalana okrem Jimmyho, ktorý mi kedy povedal len slovo. „Nevyzeráš tak, anjel.“, povedala som a stále naňho pozerala. „Možno nie fyzicky, ale psychicky sa tak cítim.“, usmial sa a pozrel mi do tváre. Mal ju dokonale pokojnú, no vedela som, že je to len maska. Pravdou bolo, že mu Erik liezol na nervy. „Nemáš dôvod žiarliť. Milujem ťa. Len teba.“, pripomenula som mu, no nevyzeral, že by to práve pomohlo. „Ja viem, že hej. Akurát neviem, či to vedia aj tí, čo sa v jednom kuse snažia o tvoju pozornosť.“, poznamenal Em a stisol mi prsty. „Ani ja nie, ale... počkaj, niečo mám. Uvidíš, že to vyjde.“, usmiala som sa a predstavila si svoj plán. Áno, usmiala som sa sama pre seba, bude to sranda. „Ako myslíš.“, usmial sa a išli do triedy. Tam to znova vyzeralo ako v opičinci, ale v takom, že by ho mohli nazvať ukážkový. Lietali tam stoličky, plagáty, facky a päste. Plus tam bol krik, ako v cvokárni. Ale stihla som si všimnúť, že sa okolo Erika zhŕkla celá trieda (hlavne teda baby) a pýtali sa ho na otázky ako: „Máš frajerku?“, „Odkiaľ si?“, „Nepoznám ťa odniekiaľ?“, „Dám mi svoje číslo?“, „Aká je tvoja obľúbená farba?“ a podobné sprostosti, len aby sa vtreli do jeho priazne. Keď nás videl, ako vchádzame do triedy, predral sa cez dav a usmial sa. „Ako vidím, vytvoril si si celkom pekný fanklub.“, poznamenala som a zhodila si tašku na stoličku. „Nechápem to, ale v pohode. Netuším, že čím by to mohlo byť. Predtým o mňa nezavadila ani jediná, až na Kristin a teraz sa na mňa všetky lepia, ako včely na med.“, zasmial sa. „No možno by som poznala dôvod.“, povedala Nina a začala sa chichotať.