34.kapitola Cesta tam netrvala dlho. Poháňal ma strach a ten je lepší než akékoľvek palivo. Vošla som do vysokého... hm, ako to nazvať... paneláku (?) a okamžite uvidela Alberta. „Ah, slečna Emily!“, usmial sa milo. „Dobrý pán Albert!“, usmiala som sa späť. Tento dedo bol taký milý, že nemohlo byť možné, že robil SBS-ku. „Pán Albert, vyšiel Em z bytu za dva týždne?“, spýtala som sa tento krát vážne. „Nie, len raz, keď šiel do školy no hneď sa vrátil. Vyzeral, že je mu veľmi zle. On vyzeral zle. Bol celý spotený a strašidelne biely... ako duch. Pod očami mal kruhy a ústa mal suché. Chcel som volať sanitku, alebo niekoho na pomoc, ale nechcel nikoho prijať okrem vás. Snažil som sa vám volať, ale zdvihla mi to nejaká ženská a navrieskala na mňa, čo si o sebe myslím, že sa vám snažím teraz dovolať, keď ste v škole a potom len treskla slúchadlom.“, povedal rýchlo a myslím, že sa o Ema skutočne bál. „Nebojte, už som tu. Nech je mu čokoľvek, pomôžem všetkými svojimi silami.“, ubezpečila som ho a milo sa usmiala, aj keď som sa na úsmevy veľmi necítila. Rýchlo som prišla k výťahu, stisla tlačidlo a výťah sa okamžite otvoril. Vo výťahu som si netrpezlivo podupkávala nohou a keď som sa, konečne, dostala na najvyššie poschodie kde býval, vybehla som z výťahu rýchlosťou blesku a zaklopkala na dvere. Neotváral mi. S neotváral ani keď som zaklopala ešte desať krát a silnejšie. „Em!“, zakričala som zúfalo a snažila sa vyraziť dvere. No nešlo to. Začala som lomcovať kľučkou a pozrime sa, dvere sa dali otvoriť aj normálne, bez vyrážania. „Páni, ja som blbá.“, vzdychla som a vošla do bytu. Bol tam poriadok ako zvyčajne a povedala som by som, že až prehnaný. Bežala som do jeho izby a... on bol tam. Ležal na posteli a nehýbal sa. Ledva, čo sa mu dvíhal hrudník, lebo ešte dýchal. Skutočne bol biely, takmer priesvitný, ako duch. Pod očami mal kruhy a tvár mal strhanú. Kútiky úst nemal nadvihnuté do láskavého úsmevu, skôr do akéhosi smutného pokrivenia úst. Posadila som sa k nemu a chytila sa mu čela. Mal ho lepkavé od potu a horúce. Fakt odporne horúce. Bežala som do kúpeľne, zobrala si uterák a namočila ho do studenej vody. Potom som mu ju priložila na čelo. A toto isté som urobila ešte asi 10- krát. No stále to nepomáhalo. Pohladkala som ho po mokrých vlasoch a na tvári. „Čo ti to len je, anjel?“, zašepkala som a pobozkala ho na čelo. V tom otvoril oči a zamrvil sa. Keď ich otvoril, na tvári sa mu zase usadil ten ľútostivý výraz. „Emily, mne je to tak ľúto!“, povedal a v očiach sa mu blysli slzy. Len som pokrútila hlavou, oči sa mi zaplnili slzami a hodila som sa mu okolo krku. Silno si ma k sebe pritískal a na plece mi dopadali jeho slzy. „Milujem ťa.“, zašepkala som a zavrela oči. Po lícach mi tiekli ďalšie slzy šťastia. „Aj ja ťa milujem.“, zašepkal a na môj chrbát padlo pár sĺz. „Už nikdy nebuď chorý. Tak veľmi som sa o teba bála.“, zašepkala som a trošku sa odtiahla, ale len tak, aby som mu mohla vidieť do tváre. Pritúlila som sa k nemu a bozkávala ho na líčku a na brade. „Prečo by si sa bála o mňa? O také hrozné nič, ako ja.“, pokrútil hlavou a odtlačil ma. Pozeral dole a rukami sa zapieral do postele. „Ty nie si nič. Neznášam, keď to povieš. Pozri, aký si perfektný. Pre mňa si môj dokonalý anjel. Nikto nie je perfektný. Ja nie som, napríklad. Ale ty, aj keď sem tam urobíš hlúposť a prakticky ma psychicky úplne zničíš, to nevadí, lebo ja ti odpustím. Lebo viem, že ty si to nechcel. Lebo viem, že tvoje dobré vlastnosti prevládajú nad zlými a preto viem, že si dobrý. A že pre mňa si ten pravý, rozumieš?“, usmiala som sa a pohladkala ho na tvári. „Dobré neprevyšujú nad zlými. Dobrých je málo. Keby si ma videla predtým, čo som ťa spoznal, neľúbila by si ma. Nevieš za čo všetko som zodpovedný. Urobil som pár hrozných vecí a tie už nikto nevráti späť.“, zašepkal a hlas sa mu triasol. Onedlho som videla slzy stekajúce po prekrásnej tvári a neznášala som, že sa cítil zle. Sadla som si mu obkročmo na stehná a silno si ho pritisla k sebe. „Neplač, láska. Bude to dobré, ver mi. Fakt je, že čo sa stalo sa stalo, a to čo sa stalo sa už neodstane. Ale stalo sa to a už sa to nedeje. No teraz aspoň vieš, čo nemáš robiť. Poučil si sa a už to neurobíš. Mrzí ťa to a preto viem, že si dobrý- ako človek, aj ako anjel.“, zašepkala som a tieto slova ho rozplakali ešte viac. „Keby- keby nebyť teba- bol- bol by som- bol bol by som stále- stále zlý. Som dobrý len kvôli tebe. Ak- ak ma raz- raz raz opustíš- bu- budem znova zlý. Sna- snažím sa len pre- pre teba.“, zakoktal a znova plakala. „Ale ja ťa neopustím. Nikdy. Už viac nie. Okrem toho, milujem ťa bez ohľadu na všetko. Aj keby som ti teraz dala kopačky, navždy ťa budem milovať.“, zašepkala som mu do uška a pobozkala mu ho. „Po- počkaj. Dávaš mi ko- kopačky?“, spýtal sa začal sa odťahovať. „Nie, nie. To nikdy.“, ubezpečila som ho a pobozkala na ústa. Bozk mi opätoval, no bolo to jemné, nežné. „Ďakujem, že si ma vyliečila, anjelik.“, usmial sa a ja som mu utrela slzy z tváre. „To je v poriadku, urobím to vždy, ale napríklad Natália by to dokázala rovnako.“, podotkla som. „Nie.“, povedal ticho a vážne, ale zároveň nežne. „Nie? Prečo nie?“, spýtala som sa. „Lebo aj láska lieči a keď lieči, robí divy. O to väčšie, čím je väčšia láska.“, usmial sa. „Tak vidíš ako ťa ľúbim.“, zasmiala som sa. „Aj ja teba.“, usmial sa a... zazvonil mi mobil. Volala mama. „Kde si, Emily?! Ako si to predstavuješ, že len tak ráno, bez môjho dovolenia, odídeš z domu? Ale makaj domov! A nech si o jednej tu, inak bude trest väčší!“, zakričala do telefónu a zrušila. „Waay!“, povedala som šokovane. „Deje sa niečo?“, spýtal sa Em. „Hej. Mame som nepovedala, že ráno idem preč a teraz po mne nabľačala ako zmyslov zbavená.“, pretočila som očami a postavila sa. „To teraz musíš odísť?“, spýtal sa skleslo. „Áno, teraz musím odísť. Veď zajtra prídem za tebou.“, smutne som sa usmiala a naklonila sa, aby som ho pobozkala na čelo. Potom som sa naňho pozrela a usmiala sa. „Milujem ťa, anjel. Vyspi sa a bude ti lepšie.“, usmiala som sa a otočila sa ku dverám. „Aj ja ťa milujem, láska. Vyliečim sa, ale len kvôli tebe. Zajtra prídem ku vám.“, usmial sa milo a potom zívol. Zamávala som mu a odišla. Keď som dorazila domov, ešte stále som mala dobrú náladu, no mama mi ju skazila. „Kde si bola! Vieš, aké je to hrozné, keď ťa ráno prídem zavolať na raňajky a ty tam nie si?! Vieš, ako som sa zľakla, že si utiekla z domu?!“, zaškriekala, keď som otvorila dvere. „Mama, prestaň! Bola som navštíviť môjho kamaráta, lebo je chorý.“, povedala som nahnevane. „Ahá, tak kamaráta! No iste! Nespomínam si, ktorého kamaráta takto skoro chodíš navštevovať, keď je chorý. Možno si raz, ako malá, bola pozrieť Jimmyho, vtedy, keď si zlomil nohu, ale odvtedy nič! Takže kto to je? Je to tvoj frajer?“, spýtala sa naštvane. „Áno, je, a?! Pokiaľ viem, netrápi ťa čo a s kým robím, už dva roky, tak čo teraz začínaš?! JA ťa netrápim už dva roky!“, zakričala som na ňu a vybehla po schodoch. V izbe som celou silou tresla dverami a nahnevane sa hodila na posteľ.