22.kapitola K nám sme prišli po tichu, aj keď moje myšlienky takmer kričali, aby som začala konverzáciu. No, nakoniec, som nezačala s ničím a tak som sa vrátila k vlastným (tichým) myšlienkam. Stále som rozmýšľala o tom, čo povedal, o tých štyroch krátkych slovách: Ty vieš, že nie. Mal pravdu. Ja som s ním nikdy, takpovediac, úplne neskončila. Ja som od neho odišla v podstate, len preto, že som musela rozmýšľať. Rozmýšľať o tom, čo ďalej. Vždy som si myslela, že to ja som tá, čo vždy presne vystihne situáciu, ktorá práve nastala. Myslela som, že som jediná, čo vie poradiť, alebo posledná, čo ešte hovorí pravdu. Alebo možno jedinečná tým, že som iná. A predsa. A predsa existuje niekto ďalší, kto je 10-krát taký a vie sa s tým vyrovnať. Ja nie. Vždy som sa na seba hnevala za veľa vecí: napríklad zato, že som, ako jediná vytŕčala z radu, len za svoje oblečenie. Alebo zato, že som vždy premýšľala inak. Alebo len za to, že som, aká som. Najhoršie, že som svoju... premenu, nemohla zastaviť, alebo proti nej, čokoľvek namietať. A teraz, keď je tu niekto ďalší, ako ja, ja ho od seba odháňam, namiesto toho, aby som držala s ním. A možno, ma práve potrebuje a ja sa hrám na nedostupnú, ako taká krava... Je čas sa nad sebou zamyslieť, Emily, ozvalo sa moje svedomie a ja som sa rozhodla, že ho počúvnem. Malo pravdu. ....................................................................................................................................................... Keď sme prišli ku nám, ani som si neuvedomila, že sme vôbec prišli. V dome, bolo prehnané ticho. Bála som sa, že na mňa z poza rohu, vyskočí nejaký bobák, alebo niečo. Došli sme do mojej izby, hodili si tašky na zem a ja som si sadla na posteľ. Jimmy stuhnuto stál a nepozeral na mňa. Vyzeralo to, akoby bol duchom neprítomný. Potľapkala som miesto vedľa seba a on konečne zdvihol hlavu. Váhavo si sadol a začal sa rozpačito hrať so šnúrkami na mikine. „Jimmy?“, spýtala som sa, pútajúc na seba pozornosť. „Hm?“ „Počúvaš, fajn. Tak, povedz, čo máš na srdci, prosím.“, úprimne som sa usmiala a pozrela mu do očí. Postavil sa a začal nervózne chodiť po izbe. Skutočne som sa začínala báť, čo sa stalo. „Jimmy, neboj sa. Povedz mi to. Znesiem čokoľvek.“, pripomenula som mu. „Ale... toto nechceš. Iste to nebudeš chcieť počuť. Ty si...“, povedal a ťažko vydýchol. „Aká som? Prosím, pokračuj. Povedz mi to.“, nabádala som ho. „Ty... Emily, čo by si urobila, keby sa mi páčilo jedno dievča, čo je mi bližšie ako čokoľvek iné? Vadilo by ti to?“, spýtal sa, strach v očiach. „Mne a vadiť? Ja som šťastná, keď si ty. A teraz povedz, kto to je.“, usmiala som sa. Bola som neskutočne happy z toho, že sa mu konečne nejaká páči. Jimmyho chce rad dievčat, ale Jimmy ani jednu. Je to neuveriteľné, ale ešte nemal žiadnu frajerku. „Poznáš ju. Je to krásna, vtipná tmavovláska. Je nižšia, ako ja. Má dlhé, čierne vlasy a milú ofinku. A často, keď jej pozriem do očí, vidím pochopenie, lásku a často vie načo, práve vtedy myslím. A ešte niečo: má to najsrdečnejšie a najláskavejšie srdce na svete.“, opísal ju. Nevedela som, o kom hovorí. Netušila som, kto to môže byť. „Nie je to Emmka?“, spýtala som sa, hádajúc. „Nie. Možno ti toto pomôže: spoznali sme sa ešte v škôlke, keď sa jej druhý vysmievali zato, že mala vo vlasoch kopu piesku a ja som ju bránil.“, spresnil, prestal chodiť po izbe a sadol si vedľa mňa, o čosi pokojnejší. Rozmýšľala som. Tvrdo. A nakoniec, nakoniec, som na to prišla... Spomenula som si na to malé, uplakané dievčatko, na ktoré všetci ukazovali prstom, keď sa jej z vlasov trúsil piesok. Spomenula som si aj na chlapca, ktorý ju chránil. Bol to malý, milý a obľúbený blonďavý chlapček, ktorý vyzeral trochu hlúpo, ale srdiečko mal také dobré a statočné, ako rytier z dávnych čias. „Je to... S-s-s-som to ja? Ak-ako?“, spýtala som sa čudným, koktajúcim šepotom. „Áno, si to ty. Ja neviem, ako... ako sa to stalo.“, povedal ticho a pozrel do zeme. „Ale, kedy sa to stalo?“, spýtala som sa, stále ohromená, no o čosi pokojnejšia. „Myslím, že vtedy, keď som prišiel... keď sme prišli k tvojej starkej. Vtedy, keď sme sa bili s vankúšmi, potom ten... ten bozk a nakoniec to šteklenie. Odrazu som ťa videl v inom svetle, ako doteraz, chápeš? Už si nebola najlepšia kamoška Emily. Odvtedy si pre mňa bola moja láska Emily.“, povedal zasnívane a chytil ma za ruku. Ja som tú svoju ruku neodtiahla, len preto, lebo som skamenela od šoku. To znamenalo, že už nikdy nebudeme taký kamoši... Už sa spolu nebudeme ani len normálne smiať... Proste on bude chcieť so mnou chodiť a ja s ním nie, ale to mu zlomí srdce a ja- „Prečo nič nehovoríš? Neviem, či je to zle, alebo dobre.“, spýtal sa ticho. „Jimmy, ja... netuším, čo ti na to mám povedať.“, povedala som ticho. „To je snáď prvýkrát. Ale z toho tvojho „vystrašeného prekvapenia“ si nemyslím, že cítiš to isté.“, poznamenal a ako obyčajne, mal pravdu. „Jimmy, neviem, čo odo mňa chceš počuť. Ja si myslím, že nie som pre teba vhodné, prvé dievča. Nie som nič extra, chápeš. Proste čudáčka, z poslednej lavice. Nechápem, čo na mne vidíš.“, povedala som a zdvihla hlavu, aby som sa naňho pozrela. Zdvihol hlavu práve vtedy, keď ja a tak som mohla vidieť jeho smutné oči, ktoré na mňa upierajú smutný pohľad. „Ty, že nie si nič extra?! Takúto blbosť, som už tak dávno nepočul, že si nespomínam, či som dáku blbosť vôbec počul. Veď ty si úžasná. Si prekrásna, smiešna, milá, dobrosrdečná, láskavá, sebavedomá... a tak dále. Prisahám, že by som mohol, až do aleluja menovať všetky tvoje plusy a nespomenúť, ani jediný mínus. A bol by som neskutočne rád, keby si mi povedala, že ma máš aspoň spolovice tak rada, ako ja ľúbim teba.“, usmial sa. Nežne som sa naňho pozrela. Áno. Presne takto vyzeral zamilovaný chlapec, ktorý vyznáva lásku. Pohladkala som ho po líci a on zavrel oči. „Jimmy, neviem, či ťa moja odpoveď poteší, alebo nie, ale aj tak ti ju poviem. Mohol by si mi dať čas, aby som sa rozhodla?“, spýtala som sa jemne, aby som nezranila, jeho nanajvýš krehké city. Otvoril oči a usmial sa. „Nie, táto odpoveď sa mi páči, princezná.“ Princezná. Takto ma volal v škôlke, lebo vtedy som sa chcela stať princeznou a on si ma rád predstavoval šťastnú, ako princezná. „Jimmy? Ty vieš, že ja ťa mám veľmi rada, však?“, spýtala som sa a pustila jeho ruku. „Áno, viem. A teraz už vieš, ako veľmi ťa ja ľúbim.“, usmial sa a postavil sa. Postavila som sa s ním, blízko neho. „Viem a som rada, že si mi to povedal. Mohol by si teraz ísť? Musím premýšľať.“, povedala som. „Premýšľaj, dlho, dlho premýšľaj. Premýšľaj tak dlho, ako budeš chcieť, ale musím ti pripomenúť, že každou sekundou narastá moje vzrušenie a strach z odmietnutia.“, uškrnul sa a pobozkal ma na líce. Potom sme sa objali a Jimmy odišiel. Bolo dobre, že ma počúvol, pretože som skutočne musela myslieť, myslieť, myslieť...