21.kapitola „Jimmy? Počuj, nechceš k nám dnes prísť?“, spýtala som sa milo. „Fajn.“, usmial sa a odišiel za kamošmi. Emmka a Zuzka neboli v škole, netuším prečo. Ale Nina tam bola. Celý deň takmer spala na lavici a keď som za ňou prišla, či sa nejde prejsť, takmer vyskočila z kože. Prechádzali sme sa potichu, ale nakoniec Nina otvorila ústa a prehovorila. „Počuj, ako sa máš? Teda, chápeš, čo myslím, nie?“, spýtala sa zvedavo. „Myslíš s Emom? Nijak. Je celkom očividné, že sa mu Natala páči a ja sa s tým musím vyrovnať, aj keď to dopadlo takto.“, zdvihla som ruku v sadre a vzdychla si. Nebola som si istá, čo preňho znamenám po ráne, ale to som radšej neprezrádzala... „Ale, ešte ho ľúbiš?“, spýtala sa zvedavo. „Či ho ľúbim?! To je, ale sprostá otázka, Nina.“, povedala som sykotom a zagánila na ňu. „Takže áno. A to nechceš nič podniknúť? Nechceš vedieť, či ťa chce späť?“ „Nie. Keby ma chcel späť, povedal by mi to. Viem aký je, chodili sme spolu takmer mesiac, takže ho viem odhadnúť, nemyslíš?“, povedala som unavene. Reči o Emovi and stuff boli pre mňa hrozné, už len počúvať. Už ma unavovalo klamať a zapierať, že sa mi nepáči. „To asi hej, ale predsa len, čo ak? Čo ak sa ti to, len bojí povedať?“, povedala zamyslene. „Prečo by sa bál?“, spýtala som sa nechápavo. „No, podľa toho, čo nám hovoril Jimmy, ktorému to povedal samotný zdroj, si mu povedala fakt zlé veci, na ktoré asi do smrti nezabudne. Chápeš, možno sa len bojí tvojej reakcie.“, uvažovala. „On, že by sa ma preto bál? Ale... hej, máš pravdu, blondína. Možno je to preto.“, povedala som ponorená do úvah a plánovania plánu s názvom „Ako získať Ema späť“... Vrátili sme sa do triedy a sadli si na svoje miesta. Uvažovala som o Emovi, ktorý sa práve venoval Jimmymu, ktorý sa na niečom smial. Keď ma Jimmy zbadal, prišiel za mnou. „Hej, Emily! Počuj, matka mi dovolila prísť.“, usmial sa. „To je super, už sa teším.“, povedala som a postavila sa. Nahla som sa k nemu, o čosi bližšie a trochu tichšie mu povedala: „Nemysli si, že neviem, že mi chceš niečo povedať, Jimmík. Dnes mi to povieš, dobre?“. Očervenel a stuhol zároveň. „O-o-o-okej...“, zakoktal a znova sa vrátil za Emom. Ktovie prečo sa tak hanbí?, pýtala som sa samej seba, horiac od zvedavosti a tešiac sa na poobedie... ....................................................................................................................................................... Škola sa vliekla pomalšie, ako tučná mačka na chodúľoch, t.j. fakt pomaly. Všetky predmety boli tak nudné a tak hrozne uspávajúce, že som každé dve sekundy zadržovala zívanie. Ale až dnes som sa naučila, že škola je nám na niečo: na špehovanie. A presne to robil Em mne a Emovi to robila Natala. Skoro každú chvíľu, keď som sa naňho pozrela, sa on pozeral na mňa a pekne sa usmial. Škoda len, že kedykoľvek cez prestávku sa chcel za mnou vybrať, ho zastavila Natala a začala mu čosi hovoriť. A nevyzeral, že by ho to nejak moc zaujímalo, práve naopak. A keď už skončila, zazvonilo a práve preto mi nepovedal to, čo chcel. Doteraz som Natáliu proste ignorovala, no teraz ju neznášam. A je to čistá nenávisť zo žiarlivosti. Keď konečne zazvonilo na poslednú hodinu, učiteľka ani nestihla dokončiť a my sme sa pobalili a tlačili sa ku dverám. Keď už som kráčala ku skrinkám, dobehol ma Em. „Ahoj! Každú prestávku som sa skutočne snažil, ale Natala ma nepustila. Chcel som... pokračovať v našom rozhovore.“, povedal nervózne. „Ahoj. Hm, prepáč, ale my už nemáme o čom.“, povedala som krátko a išla ďalej. „Prepáč, ale áno, máme.“, povedal, keď ma znova zastavil. „Em! Bože, ako ti mám ešte povedať, že sme skončili?“, povedala som unavene. „Ty vieš, že nie.“, povedal ticho. „Možno nie úplne, ale vo väčšine áno. Prosím ťa, prečo sa ešte stále snažíš ma presvedčiť, že sa ti páčim, keď je očividné, že nie? Keď je úplne viditeľné, že sa ti páči Natala?“, spýtala som sa nechápavo. „Nechaj ma vysvetliť ti to. To všetko.“, pozrel na mňa dôverne. „Neviem, či to chcem počuť.“, povedala som zúfalo. „Myslím, že chceš. Čo keby som dnes šiel s tebou domov a všetko ti povedal?“, spýtal sa nádejne. Chcela som aby išiel, ale... „Nemôžeš.“, povedala som krátko. Medzi obočím sa mu vytvorila nechápavá ryha. „Prečo nie?“, spýtal sa podozrievavo. „Nie je to tak, že by som si len tak vymýšľala. Nauč sa, že to nerobím. Nie často. A, Jimmy k nám dnes ide.“, povedala som a pri spomienke naňho sa usmiala. „A prečo ide k tebe?“, spýtal sa žiarlivo. Myslím, že otázka, ktorú mi položil, znie skôr: Prečo sa usmievaš, keď počuješ jeho meno? „Lebo som ho pozvala. Do toho ťa nič.“, odsekla som. „Chodíš s ním?“, spýtal sa priamo, nahnevane. „Zbláznil si sa?! Ja a on? Nié, to v žiadnom prípade. Okrem toho, neni to môj typ.“, povedala som prekvapene. „Tak?“, povedal a očividne sa mu uľavilo. „Tak nič. Vážne ťa do toho nič.“ „Fajn. A zajtra?“ „Zajtra? Ja neviem. Neviem, či...“, povedala som, zámerne nedokončiac vetu. „Či...“, povedal, pobádajúc ma, aby som pokračovala, pri čom sa postavil bližšie ku mne. „Či to s tebou zvládnem osamote, jasné?“, povedala som rozčúlene. „Emilý! Poď už!“, zakričal Jimmy. „Ešte sme neskončili, je ti jasné toto? Zajtra pôjdem s tebou, či chceš, alebo nie.“, povedal posledný krát a odišiel...