20.kapitola „Perla?!“, spýtala som sa šoknuto. Predo mnou sedela moja sestra s otcom a mala rozbitú hlavu. „Emily?!“, spýtal sa otec šoknuto a pozrel na moju ruku. „No, čo dodať, spadla som zo schodov, ale to nie je dôležité. Čo je krpani?“, spýtala som sa a dýchala vyrovnanejšie. „Ona sa hrala na pieskovisku a niekto do nej kameň, čo našiel na zemi. Volala mi učiteľka a ja som po ňu prišiel. Ale neboj, ani ju to nebolí a potrebuje, len pár stehov. Skôr, sa bojím o teba.“, povedal a chytil zlomenú ruku do svojich rúk. „To nič nie je. Za tri týždne sa to zrastie, je to len malá zlomenina.“, usmiala som sa. „Aha, no dobre. Tak môžete ísť domov, aby ste to nezomreli od nudy, ako ja. Ahojte!“, usmial sa a pohladkal ma po líci. Páni! Odkedy v našej rodine prejavujeme lásku? A hlavne na verejnosti? Alebo ku mne?! „Ahoj...“, povedala som zaskočene, otočili sme sa a odišli ku nám. Odprevadili ma až pred dom, rozlúčili sme sa a ja som im sľúbila, že zajtra pôjdem do školy a nechám si podpísať sadru. Vošla som do domu a keďže už bolo osem, umyla som sa (krkolomne), prezliekla som sa (ešte ťažšie) a ľahla som si do postele (úplne v pohode). ....................................................................................................................................................... Ráno ma hlava už nebolela a tak som sa rozhodla, že sľúbené slovo neporuším a pôjdem do školy. Neobliekla som sa nijak extra: len čierne obopnuté rifle, tričko s krátkym rukávom a čierna veľká mikina, na zips s kapucňou. Bus som stihla, ale Jimmy v ňom nebol. Musela som v tej tlačenici prežiť sama a len s jednou zdravou rukou. Keby do mňa niekto vrazil, iste spadnem a so mnou pólka autobusu. Keď som prišla do triedy, Em tam už bol, ale Natala nie. Musím povedať, že ma to potešilo, aj keď som si to nechcela priznať. Niečo si čítal, ale keď som vošla, automaticky zdvihol zrak a pozrel na mňa. Najprv mi pozrel do očí a potom na ruku. Okamžite sa postavil a tak rýchlo, ako to chôdzou šlo prišiel ku mne. „Čo sa ti stalo?“, spýtal sa vystrašene a chytil moju ruku do tých svojich. „Nič.“, povedala som ticho. Bolo to prvýkrát, po troch mesiacoch, čo som sa s ním konečne rozprávala. Aj keď som sa na tento moment tešila, vedela som, že sa budem veľmi hanbiť. „Akože nič?! Veď máš zlomenú ruku, anjelik!“, takmer na mňa zvrieskol. Zrumenela som, keď ma nazval anjelikom. A on si tiež uvedomil, to čo povedal, až potom, čo to povedal. Tiež sa začervenal, ale nespomínal to. „Vážne, nič. Zatočila sa mi hlava, spadla som zo schodov a to je koniec celej story.“, zamrmlala som. Mala som sklonenú hlavu a stále pozerala na jeho ruky, držiace tú moju. Hanbila som sa pozrieť mu do očí. „Nič? Toto je nič? A prečo mi nik nepovedal, že si si ju zlomila?“, spýtal sa rozčúlene. „Pretože ty, už so mnou nič nemáš. Nemusíš to vedieť ani prvý, ani posledný. Nemusíš to vedieť vôbec. A keby si neprišiel, nebolo by sa to stalo.“, priznala som a konečne zdvihla hlavu. Bol tak blízko mojej tváre, že stačil jediný cm a boli by sme sa dotýkali nosmi. „Ty dobre vieš, že s tebou mám všetko.“, zamrmlal. „Už nie.“, zašepkala som a cúvla od neho o dva kroky. „Emily, ja viem, že... ja viem, že si ma prestala ľúbiť. Ale nesmieš ignorovať, že ja som ťa ľúbiť nikdy neprestal.“, povedal ticho, nahnevane. „Toto nie je vtipné. Všetci vieme, že sa ti páči Natala, tak mi láskavo neklam.“, povedala som vážne. „Natala? Aha, ty myslíš Natáliu, tú babu, čo sedí vedľa mňa, však?“, spýtal sa nechápavo. „Presne tú.“, povedala som. „Ona, že sa mi páči? Veď ju ani nepoznám. Je celkom pekná, ale nie je celkom normálna. Nie je v pohode. Je taká vtieravá. A to ako volá tú svoju kamošku, ježiš, to keď počujem...“, zaúpel. „Ale prosím ťa. Neklám.“, zasmiala som sa. „Vážne. To dievča nie je v poriadku. Bavím sa s ňou, len preto, že sa nemôžem s tebou.“, priznal. V tom Natala nacupkala do triedy, rovno k Emovi a objala ho. On, očividne prekvapený, je tiež váhavo stisol, ale keď sa objímali neusmieval sa. Bolo to skôr, akoby to preňho bolo čudné, alebo niečo. „Em! Ahojky! Včera to bolo super, však?“, spýtala sa vyškerene, keď ho (chudáka) konečne pustila. „Včera? Ale ja som ťa bol, len odprevadiť.“, nevinne sa usmial. „Ja viem, zlatíčko. Ale aj tak to bol pre mňa pekný deň.“, sladko sa usmiala. Stála tak blízko, že som mala chuť, vojsť medzi nich a jednoducho ju odtiahnuť. Našťastie som sa udržala a vyšla z triedy. Vrazila som do Jimmyho, ktorý ma odtiahol do triedy (išiel si odniesť tašku a telák) a v triede som ho objala. „Ďakujem, že si mi pomohol. Si môj poklad.“, usmiala som sa srdečne. „Emily, poznám ťa už dlho, si moje najkrajšie super-dievča. Nikdy by som neprežil, keby som si zomrela.“, usmial sa, ale hovoril úprimne, zo srdca. Tak ma rozcitlivel, že som ho musela objať ešte raz a dlhšie. Bol to dokonalý najlepší kamoš, akého som si po všetkom tom hroznom zaslúžila. Jimmy a ja sa poznáme... dlho. Véľmi dlho. Už od našich piatich rokov, sme spolu stále. V škôlke ma prvýkrát zachránil od posmechu, keď som spadla do pieskoviska. Bránil ma tak, akoby som bola jeho „dievčatko“. Jediná chybička, však bola, že dovtedy sme sa nebavili. Sem tam sme si síce povedali jednoslabičné slovká, ale nič viac. A odvtedy sme boli všade spolu a jeden druhého chránili. Nerozlučný kamaráti Emily & Jimmy. Aj teraz. Nik naňho nesmie povedať krivé slovo predo mnou. Neznášam to. Pre mňa je on ten nacitlivejší, najsmiešnejší a najlepší nevlastný brat na svete a mne tú ilúziu nikto brať nebude. Rovnako tak on. Kedykoľvek, keď niekoho počuje, ako ma ohovára, alebo nazýva čudáčkou, naštve ho to do nepríčetnosti a ide dotyčnému vysvetliť, že ak na mňa ešte čokoľvek povie „rozdrapí ho“ alebo mu „oddelí dolné končatiny od tela“, alebo ešte pár nechutnejších výrazov. Ale najlepšie je, že sa mu nik nevysmeje. Jimmy je dosť... vysoký a svalnatý, ale hlavne silný. Tiež je pekný + blondiak, čo je preňho úplná výhra u každej druhej baby na škole. Takže, takto je to medzi nami. Ale zvláštne je, že ani jeden (teda myslím, že ani jeden) sa do toho druhého nezaľúbil. Nikdy sme spolu nechodili a nikdy sme sa nepobozkali. Síce pôsobíme, akoby sme spolu chodili, ale medzi nami nič nie je, okrem úprimnej kamarátskej lásky. Akurát v poslednej dobe som si všimla, že na mňa čudne pozerá, akoby mi chcel niečo povedať... povedať niečo dôležité. Poznám ho až pridobre a tak je mi to jasné. No nič. Dnes ho pozvem k nám a vybavíme si to. Nie som preto, aby medzi nami boli tajomstvá...