17.kapitola Celý deň a vlastne celý týždeň som prežila... zle. Kamoši sa v jednom kuse snažili zdvihnúť mi náladu, ale to bolo nemožné. Cez každú prestávku som sedávala na mieste, s hlavou položenou na stole a snažila sa zomrieť, no nešlo to... Ani po dvoch týždňoch to neprešlo, ba čo viac, bolo to horšie. Takmer som nespávala, lebo nočné mory boli čoraz častejšie a horšie a čím viac ich bolo, tým viac mi pripomínali Ema, keďže v podstate každá bola o ňom, alebo o nás. Jedla som o poznanie menej, akosi mi prestalo chutiť. Jediné plus hladovky, bolo akurát to, že som schudla 2kg. Už sa mi nič nechcelo: nechcelo sa mi maľovať sa, česať sa, či sa pekne obliekať. Veď načo by som sa snažila o to, vôbec nejak vyzerať, keď som sa nemala komu páčiť? A tak som do školy chodievala nenamaľovaná (možno maskara), oblečená IBA v čiernej (v čiernej vrecovej budne, čiernych gatiach, čiernych číňanoch, na očich čierne slnečné okuliare, na hlave kapuca) a učesaná (bez vrkoča, či drdolu). Moja nálada bola horšia ako výzor. Bola som znudená, k učiteľom chladná a pomerne drzá, smutná a pôsobila som ako mŕtvola. Jednoducho, nič-moc. Zo školy som chodievala rovno domov, aj to len preto, aby som mohla byť konečne sama a vyplakať sa. ....................................................................................................................................................... Po dvoch mesiacoch som sa postupne začala meniť do normálu. Kopa smiechu v škole, zábavný Jimmyho sprievod domov, alebo sranda na FB mi pomáhala prežiť a postupne zabúdať na udalosť spred dvoch mesiacov. Ale na hlavnú postavu udalosti som zabudnúť nemohla, jednoducho to nešlo, nech som sa snažila akokoľvek. Znova som sa obliekala, maľovala a česala ako správne Emo girl. Znova som sa smiala ako predtým a znova som sa usmievala. Život bol odrazu fajn a začal február- mesiac lásky. Táto téma mi mierne liezla na nervy už pár rokov, ale teraz mi z nej bolo skôr smutno. Všetky tie srdiečka povešané po škole, zamilované páriky na ulici, alebo zamilované Valentínky... To prvé mi pripomínalo, že moje srdce, už nie je celé, ale pozliepané lepiacou páskou, ktorá sa sem-tam odtŕhala. To druhé mi pripomínalo, že ja chodím po ulici sama, nie vo dvojici a duplom nie s frajerom. A to posledné, tretie, no nemenej romantické, či dôležité, mi pripomínalo, že vyznanie lásky sa dá vyjadriť rôznymi spôsobmi, ale aj to, že mne ju nikto už dávno nevyznal... Ani som si nevšimla a nastal 14. február. V podstate každý z našej party už mal frajera, svoju lásku. Zuzka mala Mareka (ktorý sa ju čoskoro chystá navštíviť), Nina začala chodiť s Jimmym (dali sa dokopy v stave môjho tzv. kómatu), Kika bola ešte vždy buchnutá do Andreja (no coment) rovnako ako on do nej a Emmke vôbec nevadilo, že je sama, keďže si vždy myslela, že keď príde láska, tak len tá pravá. A ja som bola sama. Ema som stále veľmi ľúbila a nikoho iného som nechcela. Škoda len, že s Emom som viac nemohla byť... Deň bol nudný, keďže v škole bolo málo smiechu a veľa Valentíniek. Doma som hľadala pokoj, ale ten som nenašla, keďže mi prišla Valentínka od... Ema. Nebolo to ďalšie z okukaných srdiečok. Bola to malá červená obálka, na ktorej zadnej strane bolo, úhľadným písmom písané: Anjelik. Trasľavo som ju otvorila (ale ešte skôr som vošla do domu, lebo susedia nikdy nespia). Bol to prostý, biely, trochu zažltnutý papier a jeho obsah ma neskutočne prekvapil: Vidíme sa v škole. P.S.: Budem o teba bojovať... Anjel Neskutočne som zľakla. On príde ku nám do školy?! Chce sa ku mne vrátiť?! Aj po tej šou, čo som spravila?! Ako... ako si vôbec môže myslieť, že môžeme byť spolu?! Tieto otázky mi vírili hlavou ako tornádo. Môj strach rástol každou minútou a rovnako rýchlo, ako mi začalo dochádzať, že sa môj život v podstate vrátil naspäť do starých koľají, tak teraz sa mi znova zrúti, ako domček z kariet. To už v živote nebudem mať pokoj! Bože, mne to príde tak, akoby bol môj život jedna veľká dráma a ja hlavná, najviac trápená postava celej story! Dobre, dobre hlavne kľud. Musím sa do zajtra upokojiť, lebo si Em bude myslieť, že som sa kvôli nemu trápila a že sa bojím stretnutia s ním (to všetko je, samozrejme, pravda, ale nechcem aby to vedel). Išla som spať, ale kvôli nervozite som nemohla zaspať. Neustále som si predstavovala, aké asi bude naše stretnutie a napadali mi, len tie najhoršie varianty. Nakoniec sa mi to podarilo, ale myseľ sa počas celej noci nevypla ani raz...