14.kapitola „Emily! Emily otvor oči, prosím!“, šepkal Emil a knísal ma v náručí. Nechala som si zavreté oči a počúvala čo sa deje. Nebolo počuť skoro nič, okrem vystrašeného šepotu a padlého anjela. „Emily. Emily prosím!“, povedal a pritisol si ma ešte bližšie a jemne ma knísal. Cítila som sa v bezpečí ako bezmocné bábätko v kolíske. Riskla som to a otvorila oči. „Prestaň už! Otvorila oči!“, oznámila mu sykotom Zuzka. „Ránko, Ruženka! Je čas vstávať. Čo sa stalo? Nebolí ťa niečo?“, pýtal sa nežne. Ja som stále mlčala. Práve teraz som chcela spať. Nič viac, nič menej. Len spať. „Prosím, povedz niečo!“, prosil padlý anjel. Posadila som sa a objala ho okolo krku. „Ľúbim ťa...“, zašepkala som mu do ucha. Cítila som ako sa usmial. „Milujem ťa, Emily.“, zašepkal do ucha on mne a pobozkal ma na líce. Objala som ho ešte pevnejšie a pobozkala ho na ucho. Zastonal a pohladkal ma po vlasoch. „Už nikdy mi toto nerob, anjelik.“, zašepkal. „Sorry, že ruším decká, ale bus vám ujde, Emily. Je načase rozhodnúť, či zdvihneš kotvy s nimi alebo ostaneš tu.“, povedal Andrej a ja som naň zazrela tak hnusne, ako som vedela. On sa postavil a radšej si sadol o dva kroky ďalej odo mňa. „Ona ostane tu. Však, anjelik?“, pýtal sa Emil nežne. „Ja by som rada išla domov, zlatko.“, povedala som mu, mierne zarazená tónom hlasu aký použil. „Ale ty si práve teraz odpadla! Nemôžeš ísť domov!“, namietol. „Hej? A odkedy za mňa rozhoduješ moje veci?“, pýtala som sa tichou odpornosťou v hlase. „Ok. Prepáč. Nechcel som ťa naštvať, krásavica, ale ty dobre vieš, že takto ďaleko nezájdeš.“, povedal. „Vážne? Tak sa pozeraj.“, postavila som sa a snažila sa kráčať ako normálne. Odrazu som sa hrozne vyplašila a hlava sa mi prestala točiť (čudné). Preletela som okolo nich (všetci mali ústa otvorené dokorán) a zamierila som rovno do domu. Ja som to vedela. Zabudla som si tu ten obrázok! Poskladala som ho a dala do zadného vrecka nohavíc. Keď som sa vrátila, všetci sa o čomsi potichu bavili. Konverzácia stíchla, keď si uvedomili, že už som tu. Všetci si ma obzerali ustarosteným pohľadom. Veď mi nič nie je! O čo im ide, preboha?! „Emily, si v poriadku? Vyzeráš... chorá. Nemáš teplotu?“, spýtala sa Nina a pristúpila ku mne a položila ruku na moje čelo. „Au! Veď ty horíš! Nechápem ako môžeš stáť!“, vykríkla Nina. „Mne nič nie je! To Vy ste čudný! Čo vám je? Mne nič nie je. Je mi fajn. Vážne.“, povedala som im a každému som sa pozrela do očí. V každom pohľade bolo vidieť nesúhlas a ľútosť. „Emily, ostaneš tu. Domov nejdeš ani keby ti išlo o život. A nemyslím, že by si zajtra išla do školy. Ostaneš tu, rozumela?“, povedal Andrej tónom otec. „Lebo čo, oci? Priviažeš ma ku posteli a nepustíš ma, kým sa nezmením na kus ľadu?“, pýtala som sa výstražným tónom. „Čo jej je? Ona má vážne tak vysokú teplotu? Lebo takto sa nikdy k nikomu nechovala. Chápeš tak drzo a hnusne a plus nie k nemu.“, ukázala Kika prstom na Emila. „Haló ja som tu! Pamätáš? To som ja Emily! Nie nejaký paranoidný blázon. Počúvajte, ja idem preč. Vy tu môžete kvasiť aj naďalej a ak sa spamätáte tak príďte za mnou. Budem doma, vo svojej izbe, v tichu a pokoji. A prosím vás! Tieto ustarostené pohľady si nechajte pre niekoho... ja neviem. Iného? Nie. Chcela som povedať pre niekoho chorého. Dovidenia, rodičia!“, povedala som, zobrala kufor, otvorila bráničku a zamierila smerom na autobusovú zastávku. Emil sa vybral za mnou ako prvý a ďalší ho nasledovali. Ale ja nie som malé decko, dopekla! Kráčali potichu, nikto sa neodvážil ani ceknúť. Sledovali ma ako mačka myš. Odrazu ma zabolela hlava. Čo to so mnou je? Jasné! Už viem. Stáva sa mi to vždy, keď sa bojím, som nervózna, vystresovaná a niečo nechápem. Prišli sme na zastávku, to už bola tma, položila som si kufor na zem a sadla si naň. V tom mi zapípala esemeska. Bola od Emmky: Co robite? Ja sa nudim a tak vam pisem. Dufam ze sa mate super, lebo tu sa nic nedeje. Emuska Jéj! Aspoň niekto kto si nemyslí, že som paranoidná alebo čudná (čím to je?)! Odpovedala som jej, že sa máme „oukej“ a že nám chýba. Potom som si našla slúchadlá, zapojila ich do mobilu a zapla si hudbu na najhlasnejšie ako to len šlo. Bolo to čosi uvrešťané a staré, tak som to radšej vypla. Nemala som čo robiť, tak som si našla knižku a začala ju čítať. Po pár sekundách ma to, bohužiaľ prestalo baviť a tak som vstala, že sa idem prejsť. Emil za mnou samozrejme okamžite vykročil, ako keby sa bál, že sa mi niečo stane, či čo. Zastala som, keď sme boli dostatočne ďaleko od všetkých (asi kilometer) a otočila som sa. „Prečo si za mnou išiel? Toto sa mi stáva často, jasné? Ja už som si na to zvykla. Takže sa môžeš otočiť a ísť naspäť. Ja sa chcem ísť prejsť. SAMA. Zlato neber to v zlom, ale choď preč prosím a-“, chcela som niečo povedať, ale hlava sa mi otrasne zatočila a cítila som ako padám...padám...padám...padám a padám do čiernej diery bez konca. .............................. Zobudila som sa u Emila doma. Ležala som na jeho posteli, oblečená v pyžame (dúfam, že ma neprezliekal on) a cítila som sa ako keby som spala aj pár dní. Vstala som z postele a otvorila okno. Čerstvý vzduch bolo presne to čo som potrebovala. Počula som vyspevovať vtáky a obloha bola bez jediného mraku. Bolo to perfektné ráno.