13.kapitola Doba medzi obedom a odchodom sa vliekla viac, ako tučné decko na barliach (t.j. hrozne pomaly). Najedli sme sa rýchlo. Nikto ani necekol. Všetci sa tvárili ustarane (až na Andreja, ktorý sa tváril skôr znechutene, lebo mu jedlo ani trochu nechutilo a len sa v ňom hrabal). Sem tam sa niekto pozrel na mňa a sem tam si obzreli Emila. Obaja sme sedeli na opačných stranách stola a každých pár sekúnd sme sa jeden na druhého pozreli (smutné je akurát to, že sa naše pohľady nestretli ani raz). Stále som sa snažila prísť na to, prečo som sa tak hrozne dnes ráno zľakla. Nevedela som prísť na jediný dôvod. Proste som sa toho bála (jasne, že som sa toho bála. Bola to strata panenstva, preboha!). Najedli sme sa šli sme pozerať telku. Dávali Sweeneyho Todda. Ten film je super, ale nikto okrem mňa sa naň nesústredil. Pre všetkých som slúžila ako televízor ja (aké šťastie!). Vkuse sa na mňa jeden z nich pozeral, len preto aby zistili akú mám náladu. V miestnosti bolo hrozne dusno. Našťastie ho prerušila Perla (dieťa diabla vie byť niekedy na niečo). „Emily! Poď sa kuknúť, čo som našla! Prosím!“, zrevala a zobrala ma za ruku a ťahala za sebou. Všetci sa za nami obzerali, ale mne to bolo jedno. Dotiahla ma do izby a ukázala mi obrázok. Bola som na ňom ja. Vyzerala som hrozne smutná, slzy mi tiekli po tvári a vlasy mi viali vo vetre. Na tom obrázku som bola krásna. Ten obrázok bol hrozne čudný. Vyzeral ako vízia budúcnosti... „Kde si to našla?“, opýtala som sa tichým roztraseným hlasom. „Ja neviem. Keď som otvorila dvere, pred izbou ležal obrázok. To dievča mi niekoho pripomínalo a uvedomila som si, že si to ty. Musela som ti to ukázať.“, povedala šeptom. „Môžem si ten obrázok nechať, zlatko? Chcela by som nad ním ešte porozmýšľať.“, spýtala som sa po druhý krát. Podala mi obrázok a ja som si ho zobrala. Bez akéhokoľvek ďalšieho slova som vyšla z izby a zamierila rovno do tej mojej. Pobalila som sa, sadla si na kufor a otvorila papier, ktorý bol preložený na polovicu. Obrázok na papieri sa nezmenil. Stále na ňom bolo moje uplakané ja. Stále som vyzerala hrozne smutná. Rozmýšľala som nad ním. Jediné na čo som prišla bolo, že mi nič nedáva zmysel. Nedávalo mi zmysel, prečo prišiel Emil na Halloween k nám. Nedávalo mi zmysel, prečo som ho vždycky tak hrozne ranila. Nedávalo mi zmysel ani len to, prečo včera večer vyšiel z domu. Nevedela som o ňom v podstate nič. Zhrňme si to, ok? Všetko čo o ňom vieme je: Je to emák, začal chodiť do novej školy, býva v obrovskom dome s rodičmi, ktorý doma nikdy nie sú. Je krajší ako, ktorýkoľvek normálny chlapec. Je hrozne tajnostkársky a tajomný. Stále chce byť so mnou a nie som si istá, či ma neľúbi viac ako ja jeho (ak to vôbec ide). Raz mi povedal, že som pre ňho dôležitejšia ako čokoľvek iné na svete. Vraj som jeho vlastný poklad. Ale povedzme si na rovinu: Ako by sa do mňa mohol za tak krátku dobu, tak hrozne zamilovať? Až tak, že so mnou chce ostať do konca života? Nedávalo mi to zmysel. Ani najmenší. A aby som nezabudla. Ten obrázok ukazujúci... Pre boha! Ako je možné, že som si na to nespomenula skôr? To nebola budúcnosť. To bola minulosť. Vyzerala som tam, rovnako ako v ten deň, keď... Teraz to nechcem rozoberať. Len jediný človek vedel takto kresliť. A podľa toho, čo som videla v piatok v Emilovej izbe, to mohol byť len on. Ale tá vec sa stala dva roky pred tým ako sme sa spoznali. Odrazu sa mi začali po lícach valiť slzy. Ničomu som nechápala. Ničomu. On tam predsa vtedy nebol... alebo snáď áno? Do myslela sa mi vtrela tá najdôležitejšia otázka: Kto je môj padlý anjel? Niekto zaklopal na dvere a spýtal sa či môže vojsť. Ja som sa rýchlo upravila a utrela si slzy, ktoré mi zmáčali celé tričko. „Vojdi, nech si kto si!“, povedala som a do izby vošli namiesto jednej osoby hneď tri: Zuzka, Nina a Kika. „Ahojky, zlatíčko! Andrej povedal, že je čas ísť. Prišli sme si po kufre. Ideme domov.“, oznámila Kika a prišla bližšie ku mne. „V autobuse si sadneš vedľa mňa a všetko mi povieš, áno?“, zašepkala a ja som len prikývla. Zobrali sme si všetky veci a išli ku dverám. Pri dverách nás už čakali Emil, Andrej a Jimmy. Všetci traja sa na niečom smiali, ako blázni, keď prišla babka. „Chlapci chlapci! Ticho! Čo ste malí? No tak ahojte deti! Bude mi za tebou smutno Emily. Ukáž sa častejšie. Veď na jar ešte prídeš a v lete aj na mesiac. Do jari je ešte ďaleko, ale už teraz sa teším, krásavica.“, povedala babka a objala ma. „Aj ty mi budeš chýbať, babi!“, povedala som a rozplakala sa. Neznášam lúčenie a z roka na rok je to horšie a horšie. „No ták! Snáď nebudeš plakať alebo snáď áno? Neboj. Dovtedy sa ti nič zlé iste nestane.“, povedala babka. Keby si len vedela!, pomyslela som si. „Tak teda dovidenia babi! Budete nám chýbať!“, povedali kamošky a zamávali jej na rozlúčku. Vyšli sme z domu a mne sa zatočila hlava. Odrazu mi prišlo hrozne zle a ja som odpadla.